Skočiť na hlavný obsah

Relácie

O „Sorosových mimovládkach“ či „mimovládkach platených zo zahraničia zastávajúcich cudzie záujmy“ sa hovorí už desaťročia. Podľa niektorých neférovo zasahujú do politiky a za oligarchické peniaze pretláčajú škodlivú ideológiu. Podľa hlavného prúdu sú takéto názory konšpiráciami. Ako to je naozaj? Ide o nezávislé občianske organizácie alebo je za nimi niekto, kto v pozadí ťahá nitky?

V relácii Politické mimovládky tieto otázky hĺbkovo zodpovedáme. Podrobne pokrývame aktivity politických mimovládok: čo presadzujú, ako fungujú, s kým spolupracujú, kto ich platí a čo tým zrejme sleduje. A ako myšlienky, ktoré šíria, ovplyvňujú spoločnosť.

Vychádzame hlavne z materiálov samotných týchto mimovládok, hlavnoprúdových médií a recenzovaných vedeckých štúdií. A tieto fakty dávame do súvislostí. Poskytujeme hĺbkový exkurz nielen do diania okolo samotných politických mimovládok, ale pokrývame aj dôležité súvisiace témy: vplyv globálnej oligarchie, korupciu nadnárodných korporácií, jednostrannosť hlavnoprúdových médií, konflikty záumov u politikov a iné.

Po vypočutí celého cyklu relácií si poslucháč utvorí hĺbkový prehľad o väčšine základných tém a ideologických konfliktov, ktoré dnes hýbu siločiarami svetovej geopolitky a dotýkajú sa aj Slovenska.

Blok 1: Ideológia

Relácia Ideológia 1 – Čo presadzujú? predstavuje úvod do témy. Približujeme v nej pojmy mimovládna organizácia, politická mimovládka, občianska spoločnosť. Popisujeme ideológiu, ktorú politické mimovládky presadzujú (inkluzivizmus, LGBT, multikulturalizmus, geopolitika, ekonomika). Ukazujeme, že táto ideológia je v dôležitých bodoch v rozpore s väčšinovou verejnou mienkou.

V relácii Ideológia 2 – Čo presadzujú? na konkrétnych príkladoch ukazujeme, ako je ideológia politických mimovládok jednostranná. Ukazujeme aj to, že podpora politických mimovládok zo strany fondov Európskej únie je jednostranná. Reagujeme aj na blog Juraja Smatanu, ktorý sa vyjadril k našej prvej relácii.

Blok 2: Metódy

V relácii Metódy 1 – Prosociálne aktivity a politika ukazujeme, že politické mimovládky robia nepopierateľne aj mnoho dobrých vecí – autentickú filantropiu a charitu. Vysvetľujeme však aj to, že tieto aktivity im zároveň budujú pozitívny obraz u verejnosti a tým podporujú aj ich politické aktivity. Pokiaľ by sa totiž politické mimovládky venovali iba politickým aktivitám, pôsobili by skôr ako makiavelistickí lobisti, čo by sa verejnosti oveľa horšie predávalo.

V relácii Metódy 2 – Ako politické mimovládky vplývajú na mladú generáciu ukazujeme, že rôzne kampane politických mimovládok cielené na mladých oslovujú skôr emócie ako racionálne argumenty. Ich vzdelávacie programy spočívajú spravidla viac v jednostrannej prezentácii vopred určených záverov, než v kritickej diskusii. Rozsiahlo sa venujeme aj analýze politizácie festivalu Pohoda. Heslá o „výchove demokratov“, „obrane demokracie“ či „oslave slobody“ začínajú pripomínať minulý režim. V mnohom tak môžeme hovoriť skôr o indoktrinácii ako o vzdelávaní a demokratickej pluralite.

V relácii Metódy 3 – Spojenci politických mimovládok ukazujeme dôležitú súvislosť, že politické mimovládky nestoja v presadzovaní svojich cieľov osamotené, ale majú mnohých vplyvných spojencov. Často sú súčasťou celosvetových sietí nadácií, ktoré sa vzájomne podporujú a stoja za nimi bohatí oligarchickí sponzori. Majú tiež podporu zahraničných ambasád (hlavne americkej) a Európskej únie. Podobné politiky presadzujú aj mnohé nadnárodné korporácie, ktoré tiež politické mimovládky financujú. V hlavnoprúdových médiách sú politické mimovládky vnímané prakticky nekriticky a ich kritika je často vnímaná automaticky ako „konšpiračná“. Vzájomnou (zámernou aje nezámernou) podporou týchto aktérov vzniká synergický efekt, cez ktorý dokáže „hlučná menšina“ vytvoriť taký spoločenský tlak, že väčšinový názor je de facto zatláčaný do úzadia.

V relácii Metódy 4 – Politické mimovládky v politickej kampani podrobnejšie rozoberáme naratívy politických mimovládok o geopolitike, národnej identite, demokracii a v iných oblastiach. Na konkrétnych príkladoch ukazujeme, ako sú tieto naratívy jednostranne vsúvané do spoločnosti, často synergiou vplyvov médií, sponzorov, aktivistov a politikov. Používajú sa na to proaktívne aj reaktívne metódy. Ďalej analyzujeme niekoľko volebných kampaní politických strán a ukazujeme, že zo šírenia týchto naratívov profitujú konkrétne politické strany a iné sú nimi, naopak, znevýhodnené. Politické mimovládky tak významne vstupujú do politického boja a vedú v podstate permanentnú, i keď nepriamu, politickú kampaň.

Blok 3: Financie

V relácii Financie 1 – peniaze a vplyv oligarchov názorne na konkrétnych prepočtoch ukazujeme, že bežný človek môže politický život ovplyvniť len veľmi málo, keďže za celý život na to nezarobí dosť peňazí. Naopak, najbohatší oligarchovia môžu zo svojho majetku politiku ovplyvňovať významne cez financovanie politických strán, kampaní a mimovládok, čo aj v praxi robia. Aby bežný človek v politike uspel, spravidla musí mať podporu oligarchov (alebo aspoň nebyť v rozpore s jej záujmami), čo samo o sebe deformuje demokraciu. Ukazujeme, že financovanie mimovládok neslúži len na filantropiu, ale je aj veľmi efektívnym nástrojom politického vplyvu.

V relácii Financie 2 – epicentrum globálnej oligarchie ukazujeme, že popri lokálnej (národnej) oligarchii existuje aj globálna (nadnárodná) oligarchia. O jej existencii sa v hlavnoprúdových médiách takmer nedočítame, ale vedecké štúdie ukazujú, že koncentrácia vlastníctva a vplyvu na finančných trhoch je enormná. Kontrola nad väčšinou nadnárodných korporácií vedie cez vlastnícke vzťahy fakticky k desiatkam firiem, najčastejšie ide o finančné inštitúcie kótované na amerických burzách. Zároveň platí, že tieto nadnárodné korporácie po celom svete podporujú práve tú ideológiu ako politické mimovládky. Súhra týchto dvoch skutočností vážne ohrozuje reálnu pluralitu demokracie.

V relácii Financie 3 – korupcia globálnej oligarchie sa zamýšľame nad rôznymi formami korupcie. V hlavnoprúdových médiách sa veľa hovorí o lokálnej oligarchii, ktorá korumpuje národné vlády. Globálna oligarchia má však väčšiu moc ako lokálna a teda aj väčší dopad na politiku. Túto svoju moc aj využíva a často pochybným spôsobom, ktorý možno nazvať korupčným. Na konkrétnych príkladoch si ukazujeme, že nadnárodné korporácie hlásiace sa k etickému podnikaniu a financujúce politické mimovládky bojujúce proti korupcii majú tiež korupčné kauzy.

V relácii Financie 4 – korupcia globálnej oligarchie 2 pokračujeme v popise foriem korupcie globálnej oligarchie. Ukazujeme si, že samotné nastavenie finančných trhov, postavené na zisku, pričom etika je v úzadí, motivuje firmy ku korupčnému správaniu. Rozoberáme pochybné podnikanie a kauzy Georga Sorosa. Analyzujeme výskum Princetonskej univerzity ukazujúci, že zákonodarcovia v USA rozhodujú viac podľa mienky oligarchov, než podľa verejnej mienky občanov. Venujeme sa fenoménom ako daňové raje, závislá ekonomika a odlievanie ziskov. Pripomíname, že ľudia z politických mimovládok sa vyskytli – v korupčných súvislostiach – aj v spise Gorila.

V relácii Financie 5 – kto platí politické mimovládky? podrobne popisujeme financovanie politických mimovládok. Vychádzame zo zverejnených výročných správ samotných mimovládok. Analyzovali sme viac ako 130 výročných správ, 2 000 transakcií a 300 sponzorov. Výsledky jednoznačne ukazujú, že väčšina financií politických mimovládok pochádza zo zahraničia a z firemného či dokonca zahraničného verejného sektora. Prostriedky od drobných darcov – skutočného jadra občianskej spoločnosti – tvoria minimum ich príjmov. Keby mali byť financované len či prevažne cez drobných darcov, mali by politické mimovládky len neporovnateľne menší vplyv. Ukázali sme si však zároveň prípady iných mimovládok (mnohé sú medzinárodne vplyvné ako Greenpeace či Amnesty International), ktoré sú z drvivej väčšiny financované drobnými darcami.

Blok 4: Čo je na tom zlé?

V relácii Čo je na tom zlé? 1 – Úvod a celkový prehľad sme postúpili do ďalšieho významného bloku. V prvých 12 reláciách sme sa zaoberali tým, čo politické mimovládky presadzujú, ako to robia, kto im v tom pomáha, ktorým politickým stranám napomáhajú a kto ich platí. V bloku „Čo je na tom zlé?“ sa zaoberáme podrobnejšie obsahom ideológie politických mimovládok. Tá na jednej strane obsahuje časť pravdy, na druhej je však značne neúplná, a preto škodlivá. V tejto relácii si ukazujeme príklad jednej témy (kríza rodiny), ktorú politické mimovládky obchádzajú až zľahčujú. V ďalších reláciách tohto bloku sa budeme venovať nielen tomu, v čom je ideológia politických mimovládok neúplná, ale aj pozitívnym vymedzením: ako by tieto témy mali byť vo verejnom diskurze uchopené, aby smerovali k celostnej pravde.

V relácii Čo je na tom zlé? 2 – Ideológia proti prírode poukazujeme na to, že pre ideológiu politických mimovládok je typický sociálny determinizmus. Podľa sociálneho determinizmu sú roly mužov a žien či kultúry a zvyky národov takmer nezávislé od biologickej reality. Možno ich takmer ľubovoľne meniť bez vážnejších dôsledkov. My však na základe množstva konkrétnych príkladov z histórie, biológie a evolúcie ukazujeme, že ak sú spoločenské normy a politiky utvárané bez ohľadu na biologickú realitu (či priamo proti nej), predstavuje to ohrozenie pre trvalú udržateľnosť spoločnosti.

V relácii Čo je na tom zlé? 3 – Feminizmus sa venujeme feminizmu – v tom zmysle slova, ako je vnímaný v súčasných spoločenských diskusiách. Začíname pozitívnym vymedzením toho, ako by sa mali mužsko-ženské vzťahy a roly formovať. Na príkladoch z bežného života poukazujeme na existenciu širších archetypov mužskosti a ženskosti a ich čiastočnú, no nespochybniteľnú, previazanosť s biológiou. Cieľom ľudského morálneho vývinu je poznať tieto archetypy a do praktického (individuálneho a spoločenského) života priniesť ich morálne prejavy. Pohlavia, ale aj jednotlivci, do rôznej miery vykazujú znaky mužskosti a ženskosti a môžu sa navzájom inšpirovať k dosahovaniu integrity. Je pochopiteľné, že to odráža aj kultúra. Súčasný feminizmus tieto dôležité súvislosti často opomína. V praxi je v mnohom nerealizovateľný (lebo čiastočne protirečí biológii), miesto spoločenského zmieru prispieva skôr ku konfliktom, miesto posilnenia lásky a sociálnych vzťahov posilňuje individualizmus a v praxi považuje ženské vlastnosti za menej hodnotné oproti mužským, čím ich v konečnom dôsledku ochudobňuje o dôležitú časť ich podstaty.

V relácii Čo je na tom zlé? 4 – LGB agenda rozoberáme problematiku homosexuality. Nekritizujeme pritom homosexuálov ako takých – naopak, títo často čelia mnohým ťažkostiam aj z dôvodu predsudkov (na čo je vhodné poukazovať a individuálnym prípadom pomáhať vyrovnať sa s ťažkosťami). Kritizujeme však LGB agendu, ktorej cieľom je zásadné pretvorenie spoločenských inštitútov (napr. manželstva) bez spoločenskej legitimity a dostatočnej vedeckej podpory. Stručne zhŕňame evolúciu a kultúrny zmysel lásky. Uvádzame, prečo je tradičná prirodzená rodina z hľadiska spoločnosti všeobecne optimálnou formou rodiny a prečo má štát dôvody ju podporovať viac ako iné formy spolužitia. Na druhej strane zdôrazňujeme aj to, že aj homosexuálna láska môže byť skutočnou láskou a pri každom type lásky je dôležitá hlavne etika a vedomá snaha partnerov pracovať na sebe. Stručne rozoberáme výskum v oblasti vychovávania detí rodičmi rovnakého pohlavia a ukazujeme, že napriek často citovanému údajnému konsenzu vedcov sú výsledky výskumu zmiešané a zatiaľ nevieme s istotou povedať, aký dopad má výchova detí homosexuálmi napr. na ich sexuálnu orientáciu alebo budúce vzťahy.

V relácii Čo je na tom zlé? 5 – LGBTIQ+ agenda rozoberáme problematiku trans ľudí, queer ľudí a rôznych „neštandardných“ identít. Na jednej strane je zrejmé, že väčšina z týchto ľudí si svoj osud nevybrala a majú v mnohom ťažký život. Spoločnosť ako taká by sa ich ideálne mala snažiť skôr pochopiť, ako odsudzovať. Tolerancia je jedna vec. Druhá je, keď tieto drobné menšiny požadujú zrušenie celospoločenských noriem, ktoré vychádzajú z biologických základov a platia tisícročia. Na Západe je napríklad dnes už bežne prijímané, že človek si môže svoj rod ľubovoľne kedykoľvek meniť či si vybrať zámeno, ktorým ho iní majú oslovovať. Nerešpektovanie týchto rozhodnutí sa vníma ako neúctivé, zraňujúce a utláčajúce. V relácii však ukazujeme, že relativizovanie nemá hraníc. Časť ľudí sa neidentifikuje ani so svojím vekom či živočíšnym druhom, iní zase tvrdia, že choroby (napr. anorexia) sú len iný životný štýl alebo že pedofília či nekrofília sú v poriadku, ak nikomu neubližujú. Vyhovieť individuálnym predstavám všetkých sa však nedá. Podstatou sociálnych vzťahov je to, že človek obetuje časť svojej slobody a strpí nejaké obmedzenia, ktoré sú ale v prospech celku. Pokiaľ spoločnosť nemá pevnú oporu v realite a morálke, relativizačné prúdy ju v konečnom dôsledku destabilizujú a rozložia jej jadro.